Františka Škvrnda: Svet viac ako štvrťstoročie bez ZSSR

Rozpad Zväzu sovietskych socialistických republík 26. decembra 1991 znamenal jednu z veľkých udalostí medzinárodných vzťahov v 20. storočí s ďalekosiahlymi dôsledkami. Rozpad ZSSR v súvislosti so zložitosťami jeho politického systému, ako aj v dôsledku toho, že k nemu došlo pomerne rýchlo a nemožno jednoznačne určiť, čo bolo jeho hlavnou príčinou, sa hodnotí protirečivo a neraz zjednodušene.

Prevažujú vyjadrenia, ktoré koniec ZSSR (aj v ňom samotnom) vítali a označili  ho za pozitívny, prínosný pre Európu i svet. Vychádzajú spravidla z veľmi utilitárnych i deformovaných hodnotení a spájali ho najmä s koncom studenej vojny (bipolarity), pričom Západ považovali bez dôkazov za jej víťaza.

Obálka knihy N. I. Bondarenka,
D. V. Kaimova: Rusko. XX. storočie.
Krátka kronika vojen, revolúcií a konfliktov.

O knihe – skôr jej spornej pasáži týkajúcej sa Československa – sme hovorili s prof. Ivanom Laluhom 16. augusta 2016: Ojedinelá kniha, ojedinelé tvrdenie

Menej je vyjadrení, ktoré rozpad ZSSR považujú za negatívnu udalosť. Súčasný ruský prezident V. V. Putin ho označil za najväčšiu geopolitickú katastrofu 20. storočia. Za katastrofu rozpad označil aj logik, sociológ a spisovateľ A. A. Zinoviev (predstaviteľ nového prúdu vo filozofii v ZSSR v šesťdesiatich rokoch, ktorý bol po vydaní kritickej, satirickej sociologickej novely „Otvorené výšiny“ vo Švajčiarsku v roku 1978 proskribovaný, odňali mu občianstvo a vypovedali ho do zahraničia, ale v roku 1999 sa vrátil do Ruska). V rozhovore, ktorý poskytol 24. júla 1999 francúzskym novinám Le Figaro, uviedol, že táto katastrofa bola riadená.

Je známy nadnesený výrok akademika G. A. Arbatova (odborníka na vzťahy ZSSR a USA dlhoročného riaditeľa Inštitútu USA a Kanady Akadémie vied ZSSR), ktorý uviedol na adresu Washingtonu po páde Berlínskeho múra – urobíme vám najhoršiu službu, pripravíme vás o nepriateľa. O pravdivosti myšlienky svedčí to, že po strašiaku terorizmu sa už niekoľko rokov v nových podobách označuje za najväčšieho nepriateľa USA, Západu a jeho spojencov znovu Moskva – tentoraz už nie sovietska, ale ruská. Potrebujú USA na svoje prežitie obraz veľkého nepriateľa, alebo im bez neho takisto hrozí rozpad?

Storočie USA – alebo azda aj ZSSR?

Anglický marxistický historik E. Hobsbawm rozpad ZSSR spojil s medzníkom – koncom krátkeho 20. storočia (ktoré označil za vek extrémov). Jeho začiatok vidí v prvej svetovej vojne, kedy došlo aj k socialistickej revolúcii v Rusku.

Dvadsiate storočie sa často označuje za storočie USA. Zdôvodňuje sa to najmä tým, že táto regionálna mocnosť sa po prvej svetovej vojne stala svetovou veľmocou a po rozpade ZSSR zostala jedinou superveľmocou. Naozaj išlo v medzinárodných vzťahoch o impozantnú „cestu“, ktorá, zdá sa, pomaly, ale nezadržateľne sa blíži ku koncu.

Na 20. storočie sa však z hľadiska existencie ZSSR možno pozerať aj ináč. Počas prvej svetovej vojny v roku 1917 došlo k dvom ruským revolúciám a po druhej z nich – októbrovej, socialistickej (v minulosti nazývanej Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou) – sa na území vtedajšieho Ruska začal vytvárať prvý socialistický štát, Sovietske Rusko, ktorý sa neskôr stal základom i najvýznamnejšou časťou ZSSR. Pre úplnosť možno pripomenúť, že historicky prvým pokusom o nastolenie socialistickej moci bola Parížska komúna v roku 1871, ktorá však mala len lokálny charakter a jej hrdinský boj vydržal iba72 dní.

Sovietske Rusko od svojho začiatku muselo súperiť (bojovať o prežitie) s kapitalistickým svetom v nevýhodných podmienkach – bolo osamotené a vo veľmi zlej sociálno-ekonomickej situácii. Napriek tomu sa z najchudobnejšej svetovej veľmoci na začiatku 20. storočia – Ruska – po socialistickej revolúcii a vzniku ZSSR, keď bola v dôsledku nacistickej agresie už blízko svojho zničenia, stala takisto superveľmoc (a v oveľa zložitejších podmienkach ako USA). Okrem toho sa nepripomína, že jedným z podnetov pre Wilsonových 14 bodov, ktoré sa stali základom povojnového usporiadania sveta, prijatom na parížskych mierových rokovaniach po prvej svetovej vojne, bol aj sovietsky Dekrét o mieri… – prvý takýto dokument v dejinách sveta.

Bez ZSSR 20. storočia by dnešný svet vyzeral celkom ináč. Minimálne dva fenomény spojené s jeho pôsobením zanechali v dejinách nezmazateľnú stopu.

Po prvé, vytvoril sa celkom iný model (usporiadanie) spoločnosti, ako bol známy z dejín. Najmä po druhej svetovej vojne pritlačil v Európe kapitalizmus k tomu, aby venoval pozornosť solidárnejšiemu riešeniu sociálno-ekonomických problémov života pracujúcich. O koľko ľahšie sa dnes „dýcha“ západným kapitalistickým elitám a nadnárodným finančným i ďalším spoločnostiam, keď nemusia brať ohľad na existenciu socialistickej superveľmoci vo svojom susedstve…

Po druhé, ZSSR niesol hlavnú ťarchu boja proti hitlerovskému Nemecku a mal rozhodujúci podiel na jeho vojenskej porážke. Nie náhodou sa nadnárodnému kapitálu (najreakčnejším finančným kruhom) s podporou časti politických elít podarilo nakoniec usmerniť nacistov proti ZSSR, ktorý za cenu nesmiernych obetí a škôd prekonal najťažšie obdobie svojej existencie. Snaha interpretovať vývoj druhej svetovej vojny viac ako 70 rokov po jej skončení „po novom“ bez rozhodujúceho podielu ZSSR na porážke hitlerovského Nemecka, je nebezpečný trend. Časť politických a hospodárskych kruhov na Západe ho zo zištných dôvodov toleruje – najmä vyvolávanie ducha nacizmu v Pobaltí a na Ukrajine, čo však má aj širšie globálne súvislosti. Predpokladá sa zase, že agresivita týchto kruhov sa nakoniec obráti proti Rusku?

Po zániku ZSSR sa svet nestal v ničom lepším. Ani jeden z veľkých historických problémov ľudstva (sveta) sa nevyriešil a pribudli nové ťažkosti. Nemá zmysel púšťať sa do špekulácií, čo by bolo, keby…

Superveľmoc ZSSR sa v zhluku mnohých nejasných okolností rozpadla. Nikoho nemožno označiť za priameho, usvedčeného vinníka, hoci medzi tieto príčiny i vinníkov sa dá zaradiť mnoho podmienok, činiteľov, procesov i osôb…

Dejiny napriek všetkým pokusom vtesnať ich do vysvetliteľných, racionálnych, systémových príčin majú svoje ťažko vysvetliteľné, iracionálne prvky a zákutia, ktoré čím viac skúmame, analyzujeme a hodnotíme, tým viac nového, nepoznaného (možno v danom čase ani neexistujúceho) môžu priniesť. Príbeh ZSSR vyvracia tézu to big to fail (voľne preložené príliš veľký na to, aby zle skončil).

Na myseľ sa však derie známa myšlienka, že veľké historické udalosti sa dejú dvakrát – prvý raz ako dráma, druhýkrát ako fraška. Musíme sa veľmi opatrne pýtať, čo je to ďalšie „veľké“, čo sa môže v podobe frašky rozpadnúť – USA alebo EÚ?

Neschopnosť elít kriticky reflektovať skutočnosť a svoju vlastnú činnosť je ničivejšia a horšia ako živelnosť más. A to je asi jedno z najväčších poučení, ktoré história ZSSR zanechala. Reakcie časti (najmä neoliberálnych) elít USA a EÚ na zvolenie D. Trumpa hlboko obnažili ich krízu. Svedčia o hlbokom úpadku síl, spojených s neustálou túžbou po moci a bohatstve, napriek tomu, že problémy svojich štátov – veľmocí a ani sveta už nie sú schopné efektívne riešiť. Západ sa ani po D. Trumpovi k lepšiemu vôbec nemení – nie je to ani možné a zostáva len čakať na odhalenie a uplatnenie inej civilizačnej paradigmy v dejinách (predovšetkým v priestore Západu, ale aj na celom svete).

Ak uvedieme obľúbený slogan antikomunistov, že socializmus nemožno reformovať, musíme povedať aj „B“, že kapitalizmus je tiež nereformovateľný. Vytvoril si surové, ale sofistikované mechanizmy svojho zachovania a vyhovuje mu chaos, ktorý dnes šíri všade – od lokálnej po globálnu úroveň, v ekonomike, politike, bezpečnosti, kultúre atď. Napriek neoliberálnej mantre, že vraj nič lepšie ako kapitalizmus ľudstvo doteraz nevymyslelo, ktorej šírenie po rozpade bipolarity zosilnelo, sa ukazuje, že súčasný spôsob usporiadania sveta, deľby bohatstva a moci, prináša čoraz viac ťažkostí, zvyšuje napätie a nestabilitu vo svete, vedie k rastu násilia. Dlhodobo je takýto spoločenský poriadok neudržateľný…

Súčasná západná liberálna demokracia založená na finančno-právnej diktatúre a masmediálnej manipulácii už dlho efektívne vytvára zdanie, že súčasný kapitalizmus (jeho pravý charakter zakrýva aj to, že dostal už desiatky ba možno aj stovky rôznych prívlastkov a pomenovaní) je večný a rozvíja sa. Ak by niekto v roku 1988 bol tvrdil, že o tri roky sa rozpadne ZSSR, bolo by to bývalo prijateľné len ako príbeh zo sci-fi diela. Takisto, neočakávane, v dôsledku súhrnu mnohých zlyhaní, sa môže rozpadnúť aj súčasný kapitalistický (západný) poriadok – najprv v niekoľkých menších štátoch, potom vo veľkom (USA?). Pár rokov pri tom nie je dlhý čas.

Zásadný rozdiel rozpadu Západu oproti rozpadu európskeho (sovietskeho) socializmu však bude v tom, že v 90. rokoch sa všetko úsilie nových vládnucich elít (do ktorých prebehla aj časť komunistickej nomenklatúry) zameralo na „povinné“ vybudovanie či obnovenie kapitalizmu. Prinieslo to nevídané ťažkosti, ktoré prinášajú svoje trpké plody. Čo však bude za rozpadom kapitalizmu? Čo sa bude vytvárať, či obnovovať?

Nevídaný historicko-spoločenský projekt

Ak použijeme na fenomén ZSSR dnes módne slovo projekt, išlo skutočne o jeho historicky nevídanú, grandióznu, ale protirečivo pripravovanú a až bolestne uskutočňovanú podobu, ktorá mala od základov zmeniť dovtedy neprekonateľnú deľbu spoločnosti na bohatých a chudobných a tým aj na mocných a slabých, teda svet nemilosrdnej asymetrie nerovnosti, v ktorom priveľa ľudí strádalo (a stále stráda). Zmeniť sa mala aj deformovaná národnostná a náboženská podmienenosť spoločenského života, ktorá v súvislosti s využívaním (zneužívaním) psychologických elementov spojených so sociálno-ekonomickou asymetriou viedla často k vyvolávaniu kríz a konfliktov (a dnes znovu sledujeme oživovanie týchto mechanizmov). Treba doplniť ešte aj snahu o zmenu nerovného postavenia žien.

Všetky tieto úlohy mal napĺňať štát, ktorý sa postavil na diametrálne inom ekonomickom, politickom a právnom základe, ako jeho dovtedy historicky známe podoby. Vo svojom vývoji sa však mal „odbúrať“, „prekonať“, aby sa spoločnosť riadila sama (prostredníctvom samosprávy). Zmeniť sa mala aj vrstva osôb, ktorá z tejto činnosti ako svojej profesie ťažila pri ovplyvňovaní procesov deľby bohatstva i moci.

Chcelo sa riešiť príliš veľa ťažkých i protirečivých úloh naraz – ale to je už osud každého z veľkých historicko-spoločenských projektov. A tento bol pripravovaný i realizovaný s nevídaným obsahom i rozsahom.

Sovietskyprojekt nemal v doterajších dejinách obdobu (porovnávať s ním sa dá azda len vznik Čínskej ľudovej republiky v roku 1949, ktorý však už mohol čerpať vtedy už z vyše tridsaťročných sovietskych skúseností). Z pochopiteľných dôvodov sa v ňom nemohlo predvídať všetko – nemohol byť dokonalý (porovnajme to s tým, ako dnes nariekame, čo nám priniesla západná liberálna demokracia a ako sa k nej stráca dôvera, ale v záujme jej zachovania je už paradoxne „naveky“ právne zakotvený zákaz snažiť sa ju zmeniť). Prepracovával a menil sa za pochodu, pod vplyvom objektívnych udalostí, ale aj subjektívneho vnímania i meniacich sa vnútroštátnych aj medzinárodných podmienok.

Napriek tomu, že sa v teórii písalo o vedeckom riadení socialistickej spoločnosti, plánovaní v jeho rámci atď., ani tento spoločenský projekt nemohol byť „matematicky“ ani „technicky“ dokonalý – nešlo o výrobu stroja či stavbu budovy. Mnoho ťažkostí, okrem rizika spojeného s nedostatočným poznaním budúcnosti, spôsobovala improvizácia, náhodnosť, malichernosť, velikášstvo a ďalšie ľudské vlastnosti, vášne i chyby, ktoré jeho realizátori robili v konkrétnych podmienkach a ktoré podmieňovali ich myslenie, konanie a správanie. Nedalo sa dosiahnuť, aby všetko nedokonalé, slabé zostalo pred pracovňami, učebňami, sálami a pod., kde sa diskutovalo, prijímali sa rozhodnutia a stanovovali sa úlohy a spôsoby ich plnenia.

Okrem teoretického, racionálneho spôsobu vytvárania nový projekt vznikal v podmienkach politického boja, živelnosti, voluntarizmu atď. a podmieňovali ho aj inteligencia a morálka jeho realizátorov. Napĺňanie predstáv o zmene, ktorá má viesť k oslobodeniu, vždy prináša aj mnoho nástrah a rizík. Mrzko to vyjadruje floskula, že revolúcia požiera svoje deti. Po prevrate aj u nás vidieť, že boj o bohatstvo a moc mnohých ľudí zmení na nepoznanie, zvlčia  v ňom (najmä v úsilí čo najviac zbohatnúť), nepoznajú druha, priateľa ani súrodenca. A zdá sa, že čím je spoločnosť rozvinutejšia, tým sú boje o bohatstvo prešpekulovanejšie i sofistikovanejšie …

S pribúdajúcim časom sa ukazovalo, že bolo veľa dysfunkčne zvonku i zvnútra pôsobiacich momentov, ktoré realizáciu projektu sťažovali, ohrozovali a nakoniec ho vtedy, keď sa zdalo, že je už pevný, zmarili. Nemožno s určitosťou povedať, či to boli viac vnútorné okolnosti (vlažný, predstieraný, kamuflovaný a pod. spôsob realizácie projektu, nezodpovednosť, pokrytectvo, karierizmus, snaha využiť svoje pozície atď.), alebo jeho sociálno-ekonomické či mocensko-politické (dnes sa často používa aj prívlastok geopolitické) odmietanie, etnicky či konfesionálne i ináč vzbudzované obavy z neho alebo aj niečo iné.

Nešlo však o žiadnu náhodu, že vzápätí, ako sa objavila nová moc v Rusku, sa voči nej a jej projektu rôznymi nástrojmi – politickými, ekonomickými, kultúrnymi, informačnými, nevynímajúc ani použitie násilia a zbraní – postavili mnohé, početné a rozmanité sily doma i v zahraničí. Celú existenciu ZSSR sprevádzali nespočítateľné pokusy rôzneho charakteru a zamerania o jeho spochybnenie, oslabenie, poškodenie, zničenie…

Ak zoberieme aktérov, ktorí v danom čase a priestore pôsobili na strane ZSSR i proti nemu, unikátnym bol nielen samotný projekt, ale aj odpor, ktorý vyvolal. Sovietskyprojekt mal od začiatku veľa nepriateľov v politických, ekonomických, kultúrnych a i. kruhoch – či už v samotnom  Rusku, medzi neruskými národmi, ktoré žili v ZSSR, ale ešte viac v zahraničí, v jeho susedstve, ale predovšetkým v anglosaskom, západnom svete a u jeho spojencov.

Súvislosti a dôsledky protirečivého prijímania projektu 

Projekt vyvolával veľa nadšenia najmä medzi tými, ktorí boli biedni a bezmocní a snívali o lepšom, slobodnejšom a spravodlivejšom živote. Nesľuboval ihneď materiálne bohatstvo všetkým, ale chcel, aby sa v prvom rade odstránila chudoba a s ňou spojené negatívne, patologické, deštrukčné vplyvy v spoločenskom živote.

V iných kruhoch vznikalo však možno ešte viac pochybností, ako bolo nadšenia a radosti – o možnostiach a limitoch projektu. Vychádzali najmä z toho, ako sa dovtedy uvažovalo o jednotlivcoch a podmienkach vytvorenia ich slobody a rovnosti, o zložitostiach ľudskej prirodzenosti, o spoločenskom poriadku, o vykorenení chudoby a pod.

Hrôzu však projekt vyvolával predovšetkým medzi veľkými (bohatými) majiteľmi výrobných prostriedkov, vládnucimi politickými a ekonomickými kruhmi (najmä medzi elitnými právnikmi a ekonómami, ktorí sa začali obávať, že nové poriadky im pri spravodlivom delení bohatstva môžu ukrojiť z veľkého mastného krajca chleba alebo ho dokonca úplne zobrať – a ako dobre sa dnes žije právnikom, ekonómom-manažérom, lobistom a pod., ktorí majú blízko nielen k nadnárodným spoločnostiam ale aj k národným vládam, politickým stranám, bohatým a mocným v západných liberálnych demokraciách, pracujú za ich peniaze v ich prospech bez ohľadu na to, aké je zloženie a pozadie týchto „subjektov“ a aké sú dôsledky ich pôsobenia). Zdesenie vyvolávali nové predstavy o štáte aj v radoch elity mocenskej mašinérie, keď sa mal zmeniť charakter vojska, polície a tajných služieb, súdnictva i väzenstva – celého násilného aparátu štátu.

Ak marxisti v minulosti kritizovali teóriu kolobehu elít, V. Pareta v prvom rade za to, že podáva príliš temný pohľad na svet, udalosti 20. a 21. storočia ukázali, že v tomto ohľade sa mýlili. Realita, ktorú vytvorili ku koncu 20. storočia neoliberálne kapitalistické elity, sa stala totiž oveľa horšou, ako bola Paretova vízia. K predstaviteľom elít, ktorí priam živočíšne nenávideli socialistickú predstavu spoločnosti a jej riadenia (vedenia), treba pripočítať aj masu ľudí, ktorí ťažili zo svojej blízkosti k elitám alebo im ponúkali svoje služby neraz lokajského charakteru (často však nemali inú príležitosť, aby v tejto spoločnosti prežili).

Časť mysliteľov a zrejme ešte viac bežných ľudí snívala (a stále sníva) o spravodlivom svete, kde sú si všetci rovní (ale nie rovnakí). V projekte sa preto zase nastolila stará, fatálna otázka. Môže sa, a ak áno, ako, vytvoriť spoločnosť (svet), kde nebude nerovnosť a nespravodlivosť, kde hodnotu človeka nebude určovať jeho bohatstvo a moc, nebude ho sužovať etnická ani náboženská neznášanlivosť (pripusťme však, že časť ľudských vášní, daná rozdielnosťou jednotlivcov bude vždy)? Všeobecne možno odpovedať, že ani vo vývoji sveta 20. (ani v prípade zaniknutého ZSSR) a 21. storočia, sa to zatiaľ nepodarilo a znovu dalo za pravdu skeptikom.

Stále je časť (veľa, veľmi veľa?) ľudí, ktorí z rôznych dôvodov takýto svet odmietajú (aj na vlastnú škodu). Ide najmä o ľudí, ktorí profitujú zo svojho bohatstva a moci, ťažia z existencie nerovnakého sociálno-ekonomického postavenia jednotlivcov i skupín, z nerovností medzi národmi a náboženstvami…

Stále sú však aj ľudia, ktorí i v dnešnom „preinformatizovanom“ (zmanipulovanom?) svete naivne a iracionálne uveria opakovaným lákavým a sugestívnym sľubom o tučnom holubovi na streche namiesto vrabca v hrsti a dúfajú v nejaké šťastné zbohatnutie či bezstarostný život. Bez tohto balamutenia by liberálne demokracie nemohli existovať a nedali by sa v nich uskutočniť ani voľby.

Vážnym varovaním pre politické a hospodárske elity je klesajúci záujem o politiku a voľbu, úpadok mnohých tradičných politických strán na Západe, rastúci populizmus, radikalizmus i extrémizmus. A možno povedať, že súčasné elity sa oveľa viac boja ľavicových ako pravicových populistov a radikálov, len to úspešne zastierajú.

O historicko-sociologickom pohľade na vývoj ZSSR

Zdá sa, že o vzniku, vývoji a zániku ZSSR bolo už takmer všetko povedané i napísané a nemá zmysel ani význam sa tým ešte zaoberať. Napriek tomu sa na fenomén ZSSR pozrieme z historicko-sociologického hľadiska, teda z pohľadu aktérov masových procesov, ktorí menili dejiny, ale aj oni samotní sa v nich stávali inými. Nepôjde o hodnotenie ZSSR ako „dobrého“ či „zlého“, lebo kritériá podľa čoho ho takto hodnotiť, sa menia (a s odstupom času sa vidia viac mnohé pozitíva, nie z nostalgie, ale preto, že mnoho dobrého sa v dnešnom kapitalistickom svete akoby nenávratne a úplne stratilo a nič to nenahradilo…).

Zvýrazníme kľúčové, uzlové momenty vývoja ZSSR, bez toho aby sme hlbšie skúmali spletitú sieť jeho príčin, následkov a súvislostí. Nešlo len o najväčší štát v moderných dejinách (súčasná západná mediálno-politická terminológia ho rada s pejoratívnou konotáciou označuje za sovietske impérium /ríšu/), ale sa v ňom z rozličných dôvodov kumulovalo asi aj najväčšie množstvo rôznych ťažkostí, ktoré nakoniec prispeli k jeho zániku.

Vývoj ZSSR nebol jednoduchý ani priamočiary a možno ho deliť na obdobia rôznym spôsobom. Hlavný problém spočíva v tom, že ťažko určiť kritériá, na základe ktorých sa má periodizácia uskutočniť. Možno stanoviť formálne politické a právne (štátno-právne) medzníky (zmenu najvyššieho straníckeho predstaviteľa, ale môže to byť aj prijatie nových ústav ZSSR, či vyhlásenia o dosiahnutom stupni rozvoja spoločnosti uvádzané na zjazdoch KSSZ a i.), ale vývoj sovietskej reality bol zložitejší a vplyv „medzníkov“ sa ukazoval až po určitom čase a spravidla sa prejavoval aj sprostredkovaným spôsobom.

Načrtnuté delenie má len doplnkový charakter, aby sme naznačili rozdielne, meniace sa podmienky vývoja ZSSR, ktorý bol zložitý a protirečivý z dvoch dôvodov. Prvým bola „historická premiéra“ budovania socialistického štátu a druhým veľkosť štátu a jeho pestré národnostné zloženie a ďalšie sociálno-demografické znaky a ich sociálno-ekonomické, kultúrne súvislosti.

Okrem toho sa periodizácia môže odlišovať aj podľa toho, či ide o vnútropolitický vývoj alebo o jeho medzinárodnopolitickú dimenziu. Medzinárodnopolitická dimenzia je zložitejšia vzhľadom na to, že v nej pôsobia širšie faktory, ako je vonkajšie prostredie fungovania ZSSR, vzťahy iných aktérov medzinárodných vzťahov k nemu, „atmosféra“ v medzinárodných vzťahoch atď.

Náčrt periodizácie vývoja ZSSZ z vnútropolitického a medzinárodného hľadiska

Základné obdobia vývoja ZSSR z vnútropolitického hľadiska možno zhruba vyčleniť (do určitej miery aj s rokmi) ako:

• obdobie vzniku ZSSR (1922 – 1923/1924) – ZSSR nevznikol na zelenej politickej lúke, ale bol vyústením procesov, ktoré sa začali v Sovietskom Rusku a pokračovali v RSFSR po októbrovej revolúcii v roku 1917. Vzhľadom na nesmiernu zložitosť politického, vojenského i sociálno-ekonomického vývoja na tomto teritóriu do vzniku ZSSR sa ním nebudeme zaoberať, hoci jeho dôsledky sa prejavovali aj neskôr.
• obdobie do Veľkej vlasteneckej vojny (1923/1924 – 1941),
• vojnové obdobie ZSSR – Veľká vlastenecká vojna (1941 – 1945),
• povojnové obdobie – do smrti J. V. Stalina (1945 ­– 1953),
• „chruščovovské“ obdobie – „oteplenie“ (1953 – ­1964),
• obdobie sociálno-ekonomického rozvoja, zlepšovanie životných podmienok (1964 – druhá polovica 70. rokov),
• postupné narastanie ťažkostí, spomalenie sociálno-ekonomického rozvoja – „zаstoj“ (druhá polovica 70. rokov – 1985),
• obdobie „perestrojky“ M. S. Gorbačova (1985 – 1990),
• obdobie rozpadu (1990 – 1991).

Možno doplniť, že v ZSSR boli prijaté 3 ústavy (v ruštine sa označuje ústava aj za základný zákon). Prvá v roku 1924, druhá v roku 1936 (charakterizovaná aj ako stalinská, či ústava potvrdzujúca vybudovanie socializmu) a tretia v roku 1977 (charakterizovaná aj ako brežnevovská alebo ústava rozvinutého socializmu). Formálne o tom, ako sa upravovalo a rozvíjalo politické a štátoprávne riadenie ZSSR, svedčí aj to, že prvá ústava mala 11 kapitol a 72 článkov. V Ústave z roku 1936 bolo 13 kapitol a 146 článkov. Ústava z roku 1977 pozostávala už z 9 častí, 21 kapitol a 174 článkov.

Zahraničná politika nie je oddeliteľná od vnútornej, ale majú relatívnu samostatnosť. Prejavuje sa to aj v možnosti (vhodnosti?) rozdielneho hodnotenia periodizácie vývoja ZSSR v kontexte medzinárodnej situácie. Základné obdobia vývoja z medzinárodnopolitického hľadiska majú viac „kvalitatívny“ charakter a vymedzíme ich ako:

• obdobie odmietania prijatia Sovietskeho Ruska, RSFSR a ZSSR do medzinárodného spoločenstva (koniec medzinárodnej izolácie ZSSR),
• obdobie postupného uznávania ZSSR a nadväzovania diplomatických stykov s ním,
• obdobie zapájania ZSSR do riešenia problémov medzinárodnej politiky pred druhovu svetovou vojnou,
• obdobie druhej svetovej vojny,
• obdobie od konca druhej svetovej vojny do vytvorenia strategickej rovnováhy vo svete (koniec 50. – začiatok 60. rokov),
• obdobie uvoľňovania medzinárodného napätia po vytvorení strategickej rovnováhy do konca 70. rokov,
• obdobie nového rastu medzinárodného napätia v 80. rokoch, ktoré bolo spojené aj s oslabovaním postavenia ZSSR v dôsledku jeho vnútornej krízy, ako aj krízy socializmu v Európe,
• rozpad socialistického bloku v strednej a juhovýchodnej Európe a zánik ZSSR na konci 80. a začiatku 90. rokov.

Z náčrtu periodizácie sa na prvý pohľad zdá, že k dynamizácii komplikácií vo fungovaní ZSSR došlo v zhoršujúcich sa medzinárodných podmienkach. Napriek tomu sa Sovietsky zväz nerozpadol prioritne pod tlakom vonkajších síl, ale predovšetkým v dôsledku pôsobenia vnútorných pomerov (procesov).

(Pokračovanie)

Autor prednáša na Fakulte medzinárodných vzťahov Ekonomickej univerzity v Bratislave

 

Napriek tomu, že k Októbrovej revolúcii viedlo aj vyčerpanie Ruska z vojny a veľká nespokojnosť obyvateľstva s ňou a že prvým dekrétom sovietskej vlády bol Dekrét o mieri, proti Sovietskemu Rusku od jeho začiatku viedol Západ boj všetkými prostriedkami, vrátane ozbrojených, do ktorého sa zapojilo aj Japonsko a čiastočne aj Turecko a Čína. W. Churchill, ktorý sa neskôr stal známym svojím antisovietizmom, vyzýval „k zaduseniu boľševizmu ešte v kolíske“.

Medzinárodnopolitické uznanie Sovietskeho Ruska 

Nebudeme sa zaoberať smutným a krutým obdobím Občianskej vojny a zahraničnej vojenskej intervencie proti Sovietskemu Rusku, ale zameriame sa na oblasť diplomacie a zahraničnej politiky ZSSR v čase do vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny. Stručne sa však teba zastaviť pri tom, ako sa vyvíjali vzťahy iných štátov k Sovietskemu Rusku (RSFSR) a ako nový štát prijímalo vtedajšieho medzinárodné spoločenstvo.

Po vystúpení Sovietskeho Ruska z vojny sa voči nemu vytvoril na Západe (najmä v Európe) dvojaký vzťah – zo strany mocností Dohody a zo strany Ústredných mocností. Mocnosti Dohody vyčkávali a chceli partnera „na svoj obraz“. Medzi Sovietskym Ruskom, Veľkou Britániou, Francúzskom a USA boli nadviazané len neoficiálne kontakty. Iná bola situácia vo vzťahu k Ústredným mocnostiam. Brest-litovský mier sa stal de facto uznaním Sovietskeho Ruska zo strany Nemecka, Rakúsko-Uhorska, Osmanskej ríše a Bulharska. Na druhej strane sa tým zhoršili vzťahy s mocnosťami Dohody. Po zrušení Brest-litovskej zmluvy sa anulovali vzťahy s Nemeckom. Po vojne zanikli aj vzťahy s rozpadnutými Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou.

Znepokojenie vládnucich kruhov najmä v Európe vyvolali štáty, ktoré vznikli podľa sovietsko-ruského vzoru, hoci mali len regionálny charakter a ich trvanie bolo krátke. Išlo o Fínsku socialistickú robotnícku republiku, Bavorskú (Mníchovskú), Maďarskú a Slovenskú republiku rád, ktoré existovali len niekoľko týždňov. Najdlhšie vydržala Perzská (Gilanská) socialistická sovietska republika – 16 mesiacov.

Sovietske Rusko (neskôr RSFSR) v medzinárodných vzťahoch Západ ostrakizoval, vyjadrením čoho bolo jeho nepozvanie na Parížsku mierovú konferenciu po prvej svetovej vojne. Hoci na Západe existovali rozdielne názory na rozvíjanie vzťahov s RSFSR, prevládla tvrdá línia, ktorá odmietala nadviazanie oficiálnych vzťahov s ňou.

Formálne Sovietske Rusko v Európe ako prvé uznali podpísaním mierových dohôd v roku 1920 Estónsko (2. februára), Litva (12. júla), Lotyšsko (11. augusta) a Fínsko (14. októbra). Poľsko podpísalo Rižskú mierovú dohodu s RFSRF po skončení poľsko-sovietskej vojny 18. marca 1921.

Normalizácia a rozvíjanie vzťahov s Európu (Západom) sa začalo v hospodárskej oblasti. Prvou dohodou bola britsko-sovietska obchodná dohoda zo 16. marca 1921. Nasledovali obchodné dohody s Nórskom, Rakúskom, Talianskom a Československom (v júni 1922), ale bez diplomatického uznania.

Diplomatická izolácia RSFSR sa prelomila v rámci Janovskej konferencie (na ktorej sa zúčastnilo 29 štátov) Rapallskou zmluvou zo 16. apríla 1922. Obnovili sa ňou diplomatické a konzulárne styky medzi RSFSR (Ruskom) a Nemeckom, ktoré sa pritom vzájomne zriekli náhrady vojnových škôd a priznali si doložku najvyšších výhod.

V máji 1919 uznala RSFSR nezávislý Afganistan a v októbri obe krajiny nadviazali diplomatické styky. V roku 1921 sa normalizovali vzťahy s južnými susedmi – vo februári sa podpísala zmluva s Iránom a v marci s Tureckom. V novembri 1921 sa uzavrela zmluva o priateľských vzťahoch s Mongolskom.

V súvislosti s Áziou – Blízkym východom – poukážeme na medzinárodnú aféru (blamáž Veľkej Británie a Francúzska), keď ruská tlač 23. novembra 1917 zverejnila tajnú Sykes-Picotovu dohodu z roku 1916. Išlo o plán na rozdelenie sfér vplyvu v Osmanskej ríši, s ktorej porážkou sa vo vojne počítalo. Sovietska moc sa vzdávala nárokov cárskeho Ruska voči Osmanskej ríši, ale vyjadrila aj svoj postoj k neprípustnosti tajnej diplomacie. Doplníme, že neblahé dôsledky tejto dohody, ktorá sa nakoniec v mnohom realizovala, sa na Blízkom východe prejavujú dodnes.

Sovietske Rusko, ktoré bolo objektom silných mediálno-politických útokov, malo od svojho vzniku vo viacerých štátoch podporu najmä zo strany ľavicových politických síl (aj v tlači, ktorá im bola blízka), ktoré vyjadrovali nesúhlas s politikou svojich vlád voči nemu. Priaznivejšie podmienky pre zahraničnú politiku Moskvy prinieslo aj ukončenie zahraničnej vojenskej intervencie a Občianskej vojny. Možno povedať, že v čase vzniku ZSSR sovietska moc začala prekonávať medzinárodnopolitickú izoláciu nielen v Ázii, ale aj v Európe.

Vznik Zväzu sovietskych socialistických republík

Formálne ZSSR vznikol 30. decembra 1922, keď sa Ruská socialistická federatívna sovietska republika, Ukrajinská socialistická sovietska republika, Bieloruská socialistická sovietska republika a Zakaukazská socialistická federatívna sovietska republika (ďalej len ZSFSR) spojili do jedného štátu s ústrednou vládou v Moskve. Pre úplnosť doplníme, že oficiálny názov „sovietska socialistická republika“ resp. „sovietska federatívna socialistická republika“ (teda obsahovo rovnaký, ale formálne v inom slovoslede, ktorý zvýrazňoval „sovietsky“ charakter socialistických republík Zväzu) sa začal používať na základe ústavy ZSSR z roku 1936.

Pokiaľ vývoj po Októbrovej revolúcii dospel k tomuto kroku, prebehlo veľa zložitých, mnohostranných a protirečivých udalostí. Pre obyvateľstvo priniesli neúrekom ťažkostí a strádania a sprevádzalo ich aj mnoho násilia (vrátane ozbrojeného) a bojov.

Počas občianskej vojny vzniklo na území Sovietskeho Ruska a RSFSR okolo 80 rôzne veľkých štátnych útvarov (časť z nich si nárokovala na samostatnosť), z ktorých viaceré mali len krátke trvanie. Ako zaujímavosť uvedieme, že až do roku 1944 existovala nezávislá Tuvinská ľudová republika, ktorá sa stala súčasťou RSFSR ako Tuvinská autonómna oblasť.

Východiskovým momentom vytvárania ZSSR, základom novej moci sa stali soviety (preložene doslovne do slovenčiny rady) robotníckych, vojenských, kozáckych, roľníckych a pod. zástupcov. Išlo o kolektívne orgány vyberané na základe profesiového – výrobného (pracovného, služobného) princípu – robotníkmi, roľníkmi, vojakmi, námorníkmi atď. Vytvorili sa v revolučných udalostiach v rokoch 1905 – 1907 najprv na riadenie štrajkov a potom aj vedenie povstania – boja (vrátane ozbrojeného) s vládou.

„Revitalizovali“ sa po Februárovej revolúcii a ich pôsobenie viedlo k vzniku dvojvládia – boja o moc medzi Dočasnou vládou a Petrohradským sovietom robotníckych a vojenských zástupcov. Potom ako sa zišli Všeruské zjazdy predstaviteľov Sovietov robotníckych a vojenských zástupcov a vytvoril sa Všeruský ústredný výkonný výbor Sovietov robotníckych a vojenských zástupcov, soviety sa stali (od apríla 1917) súčasťou politického systému vtedajšieho Ruska.

Boľševici využili soviety ako základný politický nástroj v Októbrovej revolúcii a pri nastoľovaní novej moci v štáte. Zmenili ich na špecifickú formu politickej organizácie a v Sovietskom Rusku (a potom v RSFSR a ZSSR) zdokonaľovali – uzákonili a zakotvili do ústavy ako zastupiteľské, exekutívne a kontrolné orgány a tvorili základ štátnej moci. Neskôr sa rôzne právne i organizačne aj po formálnej stránke upravovali.

Išlo o inú cestu k zastupiteľskej demokracii, než akú poznáme v západnej liberálnej demokracii. Soviety sa vo svojom vývoji formálne prispôsobovali základným požiadavkám na zastupiteľskú demokraciu, ale stále obsahovali vlastné prvky dané tým, že vznikli v ruskom kultúrno-politickom priestore.

Jedným z problémov interpretácie politickej plurality sa stalo, že v súčasnosti sa pripúšťa len v jednostrannom a už značne deformovanom rámci liberálnej demokracie. Ak sa postaví vedľa nej ďalší systém, ktorý vytvára alternatívnosť, variantnosť usporiadania spoločnosti, riešenia jej problémov a pod., stretáva sa odmietaním, odsudzovaním, útokmi a zopakujeme, že vo viacerých štátoch sú prijaté zákony zakazujúce iné politické systémy ako liberálno-demokratický a trestajúce ich šírenie, propagáciu a pod.

Dnes do omrzenia omieľaná prihlúpla politická korektnosť k rôznym spoločenským excesom sa vo vzťahu k ZSSR nepoužíva. K „dobrým zvykom“ súčasného hlavného mediálno-politického prúdu patrí preto za každú útočiť na tento štát, jeho minulosť v čo najnevyberanejších podobách, kde sa nepozastavuje ani nad používaním urážok, grobianstva či vulgarizmov a pod.

Medzinárodné vzťahy a zahraničná politika ZSSR do vypuknutia Veľkej vlasteneckej vojny

ZSSR nastúpil do medzinárodnej politiky ako subjekt, ktorý musel urputne zápasiť o svoje uznanie. Mal vyhranenú líniu zahraničnej politiky, ktorá nebola prijímaná na Západe s nadšením. Objavovali sa obvinenia z toho, že chce exportovať socialistickú revolúciu. Okrem toho jeho pozíciu zhoršovali aj požiadavky na zaplatenie medzinárodných dlhov cárskeho Ruska a kompenzáciu za zahraničný majetok skonfiškovaný po Októbrovej revolúcii.

Zahraničná politika a medzinárodné vzťahy ZSSR mali v 20. rokoch dve základné podoby – oficiálnu, štátnu a neoficiálnu v rámci Kominterny – vzťahov s komunistickými stranami, ktoré boli pomerne intenzívne. Zameriame sa len na štátnu, oficiálnu politiku ZSSR.

Z hľadiska priestorového (geopolitického) zamerania sa medzinárodné vzťahy a zahraničná politika ZSSR od začiatku orientovali na tri smery. Išlo o západ (do Európy a USA), juh (do Prednej Ázie a na juh Strednej Ázie, popr. Blízky východ) a východ (na Ďaleký východ – s Čínou a Japonskom).

Vlna diplomatických uznaní ZSSR v Európe prebehla v roku 1924. Vo Veľkej Británii po víťazstve vo voľbách labouristická vláda vo februári uznala ZSSR de iure. Nasledovalo postupne uznanie Talianskom, Rakúskom, Nórskom, Švédskom, Gréckom, Dánskom a Francúzskom.

V máji 1924 nadviazali so ZSSR diplomatické styky Čína a v auguste Mexiko. V januári 1925 sa tento krok dohodol s Japonskom a v auguste 1926 s Uruguajom.

V roku 1926 Moskva uzavrela s Berlínom zmluvu o neútočení a neutralite. Rozvinula sa mnohostranná spolupráca vrátane vojenskej oblasti, najmä z dôvodu, že oba štáty boli medzinárodným spoločenstvom vytláčané na jeho okraj – Nemecko v dôsledku Versaillského mieru a ZSSR v dôsledku postoja kapitalistických štátov. Moskva túto spoluprácu ukončila po príchode A. Hitlera k moci.

V máji 1927 boli prerušené diplomatické styky s Veľkou Britániou preto, že ZSSR poskytol pomoc štrajkujúcim anglickým baníkom. Styky sa obnovili v októbri 1929.

V júli 1933 sa nadviazali diplomatické vzťahy so Španielskom a v novembri 1933 s USA (teda až po nástupe F. D. Roosevelta do Bieleho domu). V júni 1934 tento krok uskutočnilo Československo, s ktorým sa v roku 1935 uzavrela zmluva o vzájomnej pomoci. ZSSR uznali aj Belgicko, Luxembursko, Rumunsko, Maďarsko, Bulharsko, Albánsko a Kolumbia. V septembri 1934 bol ZSSR prijatý do Spoločnosti národov, čo sa dá považovať za určitý míľnik v medzinárodnom uznaní ZSSR. Aj potom však mala Moskva menej diplomatických stykov, ako bol vtedajší „štandard“ na veľký štát.

Od polovice tridsiatych rokov sa Moskva zamerala na podporu idey vytvorenia systému kolektívnej bezpečnosti v Európe a na Ďalekom východe, ktoré mali eliminovať hrozbu Nemecka a Japonska (v roku 1933 vystúpili zo Spoločnosti národov), ale nenachádzala podporu. Situáciu ZSSR zhoršil Pakt proti Kominterne uzavretý v novembri 1936 Nemeckom a Japonskom, ku ktorému sa zhruba o rok pripojilo Taliansko.

V októbri 1936 sa ZSSR otvorene postavil na stranu zákonnej ľavicovej vlády Ľudového frontu v Španielsku, ktorú zvrhol generál Franco, podporovaný Nemeckom a Talianskom. Francúzsko a Veľká Británia odmietli pomôcť legálnej vláde v duchu politiky appeasementu (nezasahovania) a zbrojného embarga, podporovaného aj Spoločnosťou národov, ktorá však viedla k ústupkom pred agresívnymi silami. Do Španielska ZSSR vyslal vyše 2 000 poradcov (boli medzi nimi budúci maršal ZSSR K. A. Mereckov, budúci admirál loďstva ZSSR N. G. Kuznecov a budúci generál armády D. G. Pavlov) a množstvo zbraní a vojenského materiálu. Porážka španielskych republikánov a neskôr Mníchovská dohoda (Československo malo síce uzavretú zo ZSSR medzinárodnú zmluvu z roku 1935 o vzájomnej vojenskej pomoci v prípade útoku Nemecka, ale ZSSR mohol prísť na pomoc jedine, ak sa do konfliktu zapojí aj Francúzsko) preukázali neschopnosť Versaillského systému usporiadania medzinárodných vzťahov zabrániť konaniu agresorov a nad Európou sa začal vznášať mrak veľkej vojny.

Sovietsky zväz hoci už považovaný za veľmoc, bol znovu osamotený a vytláčaný z európskej politiky. Napriek málo ústretovému postoju Francúzska a Veľkej Británie sa stále usiloval o vytvorenie bezpečnostného systému brániacemu agresivite Nemecka a v júli a auguste 1939 prebiehali v Moskve sovietsko-francúzsko-britské rozhovory. K nijakým výsledkom však neviedli.

V týchto konkrétno-historických podmienkach podpísali 23. augusta 1939 v Moskve zmluvu o neútočení medzi Nemeckom a ZSSR, ktorá sa dnes neoznačuje ináč ako Pakt Ribbentrop-Molotov. K zmluve patril aj tajný doplnkový protokol o rozdelení sfér vplyvu záujmov v prípade územno-politických zmien. O tejto zmluve možno diskutovať – už v čase svojho podpisu viedla k problémom vo vtedajšom komunistickom a robotníckom hnutí. Išlo však predovšetkým o pragmatický krok, ktorý mal viesť k odsunutiu začiatku vojny s Nemeckom, ktorá bola neodvratná.

Krátko po podpísaní zmluvy sa začal útok Nemecka na Poľsko, ktorý sa pripravoval už dávnejšie (dokument Fall Weiss bol podpísaný 15. júna 1939) a v Európe vypukla druhá svetová vojna. Napriek podpísaniu zmluvy na desať rokov o necelé dva roky hitlerovské Nemecko napadlo ZSSR, pričom mohlo využiť aj potenciál európskych štátov, ktoré dovtedy vo vojne obsadilo.

Na východe ZSSR došlo v tridsiatych rokoch k viacerým konfliktom s Japonskom, v ktorých bolo Japonsko porazené. Japonsko nakoniec na Sovietsky zväz v druhej svetovej vojne nezaútočilo.

Medzinárodné postavenie ZSSR sa definitívne upevnilo v priebehu druhej svetovej vojny, kedy ho uznala väčšina štátov Latinskej Ameriky, Kanada, Austrália a Nový Zéland. Niektoré štáty sa však „spamätali“ až po vojne – Švajčiarsko nadviazalo styky so ZSSR až v marci 1946.

Po druhej svetovej vojne a vzniku bipolárneho usporiadania medzinárodných vzťahov sa ZSSR stal jednou z dvoch superveľmocí, čo kvalitatívne zmenilo jeho pozíciu a rolu na svetovej scéne. Stal sa vedúcou silou východného – socialistického bloku, čo rozširovalo možnosti jeho pôsobenia, ale prinášalo oveľa viac starostí a ťažkostí. Odmietavý postoj Západu k ZSSR sa premietol do vzniku studenej vojny – pojem i celý proces vyšiel z anglo-amerického prostredia a analýza medzinárodného vývoja v tomto období si vyžaduje samostatný pohľad.

Vývoj územia a územno-správneho členenia ZSSR

K štyrom zakladateľským republikám postupne pristúpili ďalšie sovietske socialistické republiky (ďalej len SSR):
– 27. októbra 1924 Turkménska SSR,
– 13. mája 1925 Uzbecká SSR,
– 5. decembra 1929 Tadžická SSR,
– 5. decembra 1936 to boli Azerbajdžanská, Arménska a Gruzínska SSR (a tým zanikla ZSFSR) a Kazašská a Kirgizská SSR,

V roku 1940 to bolo päť SSR, s ktorými sa však prvýkrát zväčšovalo aj územie ZSSR:
– 31. marca Karelo-fínska SSR (16. júla 1956 sa spätne status Karelo-fínskej SSR zmenil na autonómnu sovietsku socialistickú republika, ktorá sa stala súčasťou RSFSR – po tomto rozhodnutí sa počet SSR ustálil na 15, čo zostalo do roku 1991),
– 2. augusta Moldavská SSR,
– 3. augusta Litovská SSR,
– 5. augusta Lotyšská SSR.
– 6. augusta Estónska SSR.

V roku 1945 sa stala súčasťou ZSSR stala časť východného Pruska – dnešná Kaliningradská oblasť v RSFSR (v rámci zmien hraníc v Európe dohodnutých na mierových rokovaniach počas druhej svetovej vojny) a Zakarpatská oblasť, ktorú odovzdalo Česko-Slovensko a bola začlenená do Ukrajinskej SSR. A napokon v roku 1946 ZSSR (RSFSR) získal južnú časť ostrova Sachalin a Kurilské ostrovy, ktoré dovtedy patrili Japonsku.

Zväčšovanie územia ZSSR a zmeny jeho územno-správneho členenia sprevádzali mnohé komplikácie. Zmeny v Besarábii (Moldavsku), Estónsku, Litve a Lotyšsku, ktoré sa pripojili po obsadení k ZSSR, neboli výsledkom revolučných procesov. Národnostné aj sociálno-ekonomické problémy, ktoré tým vznikli, sa špecificky sa prejavovali vo všetkých týchto zväzových republikách a v posledných rokoch existencie ZSSR vystúpili do popredia aj s procesmi na Ukrajine a v zakaukazských republikách. Mnohé otázky zostali otvorené dodnes.

ZSSR mal komplikované územno-správne členenie (v Ústave z roku 1977 sa uvádzal pojem administratívno-územné usporiadanie), ktoré nemalo azda okrem Indie obdobu v inom štáte.

Zohľadňoval sa aj fakt, že v ZSSR žilo vyše 100 národov a národností, z ktoré mnohé prežili len vďaka veľkorysej kultúrnej a jazykovej politike v mnohonárodnostnom federatívnom štáte. Unikátnym fenoménom je aj to, že súčasťou väčšej federácie je menšia v jej rámci (do roku 1936 ZSSR pozostával vlastne z dvoch federácií a z dvoch republík).

Z formálneho hľadiska tvorili základnú územno-správnu štruktúru ZSSR zväzové republiky, ktoré sa členili na oblasti (v RSFSR boli aj kraje) a tie pozostávali z rajónov. Okrem toho existovali autonómne republiky, oblasti a okruhy.

V Ústave ZSSR z roku 1924 sa uvádzalo, že ZSSR je jednotný zväzový štát pozostávajúci z RSFSR, Ukrajinskej SSR, Bieloruskej SSR a ZSFSR (zahŕňajúcej Arménsku, Azerbajdžanskú a Gruzínsku SSR). Podľa článku 4 mali právo na vystúpenie zo zväzu. V ústave neboli vymenované žiadne ďalšie územno-správne celky.

V Ústave ZSSR z roku 1936 v článku 13 bolo uvedené, že ZSSR je zväzový štát, vytvorený na základe dobrovoľného zjednotenia 11 rovnoprávnych SSR. Podľa článku 17 mali právo vystúpiť zo zväzu.

RSFSR pozostávala podľa tejto ústavy z 5 krajov, 19 oblastí, 17 autonómnych republík a 6 autonómnych oblastí. Azerbajdžan mal jednu autonómnu republiku a jednu autonómnu oblasť, v Gruzínsku boli dve autonómne republiky a jedna autonómna oblasť, v Uzbekistane sa nachádzala jedna autonómna republiku, v Tadžikistane tiež jedna autonómna oblasť, Kazachstan mal 8 oblastí. Na Ukrajine bolo 8 oblastí a jedna autonómna republika  (Moldavská). Arménska, Bieloruská, Kirgizská a Turkménska SSR nemali vo svojom usporiadaní kraje, oblasti ani autonómne republiky.

V Ústave ZSSR z roku 1977 bolo v článku 71 vymenovaných 15 zväzových republík. Podľa článku 72 mala každá právo vystúpiť zo zväzu. V článku 81 mala zväzová republika aj právo vstupovať do vzťahov s cudzími štátmi, uzavierať s nimi zmluvy, vymieňať si diplomatických a konzulárnych predstaviteľov a zúčastňovať sa na práci medzinárodných organizácií.

V RSFSR bolo ku koncu ZSSR 49 oblastí a 6 krajov. Ukrajina mala 25 oblastí (po vytvorení Krymskej ASSR len 24) a Bielorusko šesť. Kazachstan tvorilo 19, Kirgizsko 5 a Tadžicko 7 oblastí. V Turkménsku sa počet oblastí menil asi najčastejšie a v roku 1991 bola už len jedna a v priamom riadení republiky bolo 7 rajónov. Uzbekistan sa členil na 10 oblastí. V Arménskej, Azerbajdžanskej, Estónskej, Gruzínskej, Litovskej, Lotyšskej a Moldavskej SSR oblasti neboli – rajóny boli v priamom republikovom riadení.

V Ústave z roku 1976 bolo vymenovaných 20 autonómnych republík. V RSFSR to boli Вaškirská, Burjatská, Dagestanská, Kabardino-Balkarská, Čečensko-Igušská, Čuvašská, Jakutská, Kalmycká, Karelská, Komijská, Marijská, Mordovská, Severoosetínska, Tatarská, Tuvinská a Udmurtská ASSR. V rokoch 1921 – 1945 v jej rámci bola Krymská ASSR. V Azerbajdžanskej SSR bola Nachičevanská ASSR, do Gruzínskej SSR patrili Abcházska a Adžarská ASSR a v Uzbeckej SSR sa nachádzala Karakalpaská ASSR. Na Ukrajine sa v roku 1991 vytvorila Krymská ASSR. Vo všetkých ASSR bol štátnym jazykom okrem ruštiny aj príslušný jazyk národnosti.

Autonómne oblasti boli tiež vymenované v Ústave z roku 1977 (dovtedy sa od svojho vzniku v roku 1930 nazývali národnostné okruhy). Nachádzali sa v Azerbajdžane – Náhorno-karabašská, v Gruzínsku – Juhoosetská, v RSFSR – Adygejská, Horsko-Altajská, Chakaská, Karačajevo-Čerkesská a Židovská a v Tadžickej SSR – Horsko-Badašchanská.

Autonómny okruh sa uvádzal v článku 88 spomínanej ústavy, ale neboli v nej okruhy vymenované. Všetky sa nachádzali v RSFSR a išlo o Aginsko-Burjatský, Čukotský, Evenkijský, Chanti-Mansijský, Jamalo-Nenecký, Komi-Permjackij, Korjakskij, Nenecký, Tajmyrskij (Dolgano-Nenecký) a Usť-Ordynskij Burjatskij autonómny okruh.

ASSR mali vyšší status ako autonómne oblasti a okruhy. Mali svoju ústavu, ich územie sa nemohlo meniť bez ich súhlasu, ale nemali právo na vystúpenie zo ZSSR. V rokoch 1990 – 1991 niektoré autonómie a samovyhlásené štáty (napr. Čečensko, Gagauzsko – na juhu Moldavska, Južné Osetsko, Krym, Podnestersko, Tatarstan) chceli dosiahnuť štatút zväzovej republiky a tým aj možnosť vstúpiť do pripravovaného Zväzu suverénnych štátov a získať samostatnosť.

Ak to spočítame tak v ZSSR bolo v roku 1991 okrem 15 zväzových republík, 21 autonómnych republík, 8 autonómnych oblastí a 10 autonómnych okruhov. Existovalo 6 krajov, 121 oblastí a niekoľko stoviek rajónov.